|
Lonely_Lillian's Journal
Am I still here???
This is what goes through my head every day...every second...And there is no reason to ask this question...I am not here for a long time...I have my own world...and I am waiting for those becase of whom I am still alive...
|
|
Radke, aby vedela, co znamena nielen pre mna
|
November 30, 2008, 12:37:pm
|
|
A oficialne aby si vedela ako to myslim vazne...
Naozaj naveky.... A pevne budem stat tam kde ma budes potrebovat.
Vzdy som pri tebe, naveky ti budem pomahat vstavat, plakat
s tebou ale aj sa smiat, nezabudnem kym som iba ked sme
spolu...prosim nezabudni kym si TY lebo stratime sa obe a
ja nebudem mat niekoho tak uzasneho ako si ty!
A budem tvojou kralovnou temnoty, aj tvojim klaunom.
podopriem ti ramena, mozno tak prevezmem tarchu tvojej bolesti...
Si jedinecna a Nikdy viac sa mi neospravedlnuj!
Ty nemas zaco ja som tu pre teba.
Naveky.
Lubim ta Radka.
|
|
|
|
November 30, 2008, 07:02:am
|
|
IN LOVE IN LOVE IN LOVE...
Mate seci smolu manzelky a manzelia...
Momentalne( A dufam ze dlhodobo) SOm oficialne zadana
Takze aby som nebola neverna tymto ukoncujem vsetky svoje zvazky
Som akoby zo zelatiny
Celu noc som tancovala, pila, a bolo mi UPLNE super...
A btw dostala som AMAZING KISS...
A vcera som spoznala neskutocne peknu babu a mam jej napisat ale nepamatam si jej nick
To by bolo vsetko...a este ze v january mam termin na tetovanie
A tesim sa ako blcha...
Som jednoducho stastna....
|
|
|
|
November 02, 2008, 10:47:am
|
|
Nehody sa stávajú. Nečakané udalosti v ľudskom živote, čo ho navždy prevrátia hore nohami, zanechajú za sebou pohromu a už nič nebude také akým bývalo. Áno, stávajú sa, z času na čas, aby pripomenuli, že šťastie nie je len obyčajnou vecou samozrejmých dní, ale niečo čo si treba strážiť a nikdy viac nepustiť z rúk. Lenže žiadna osoba si ich neprivádza sama. Ja som nehoda, žijem s tým pocitom viac než sedemnásť rokov a stále sa v ňom utvrdzujem. Akoby toho nebolo málo, priťahujem negatívne okolnosti ako v začarovanom kruhu. Číhajú všade naokolo a keď len na malý moment zabudnem na to, že mám byť v strehu pustia sa do mňa a znova zatočia celým mojím svetom. Nehody. Stávajú sa no len ja nimi žijem.
Možno preto tu teraz sedím, tupo pozerajúc do steny a premýšľam nad tým čo všetko zajtra pokazím. Neúmyselne úmyselnou cestou skrytou v útrobách môjho podvedomia, stále sa tam hniezdi pocit, ktorý mi nedá spávať a núti ma robiť čudné veci. Diagnóza? Nie, neviem byť šťastnou.
Novembrový chladný vietor fúkal zo severu a priniesol viac než len krehké vločky. Sedela som skrytá v čiernom kabáte a dúfala, že sa aspoň tak skryjem pred zvedavími pohľadmi ľudí. Akoby nikdy predtým nevideli podobnú osobu zízali bez kúska hanby, centimeter po centimetri si ma obzerali s hnusom črtajúcim sa v očiach. Dobrý deň, aj vy ste mi rovnako sympatickí. Chcela som uniknúť, stať sa neviditeľnou, splynúť s davom, ktorý tak veľmi nenávidím. Lenže bola som iná. Škoda, že nie v tom kladnom ponímaní slova zmysla. Nenávidela som seba samú za to kým som. Každý večer som pristúpila k veľkému zrkadlu v izbe a pozerala sa na seba rovnako zhnuseným pohľadom ako cudzí ľudia. Mrcha, špina, nezaslúžiš si ani len žiť, dýchať spoločný vzduch, kaziť ho ako mor. Ako veľmi si prajem aby si zmizla. S rozmazaným pohľadom od sĺz pomstila som sa odrazu, tešilo ma keď cítila bolesť, trpela, krvácala a bielu kožu pretínali jazvy. Vtedy som bola spokojná, aspoň vedela, že nikdy, nikdy nebudeme môcť spolu existovať.
Znova sledujem tie opovržlivé pohľady. Majú pravdu, ani sa im nečudujem. V tichosti vstanem z lavičky a vydám sa smerom popri rieke. Sneh čo vŕzga pod nohami ma aspoň na moment utíši a v hlave nastane snové prázdno. Zaspať a viac sa nezobudiť, to je jediné moje prianie, lebo sama nedokážem povedať zbohom. Bojím sa? Tmavých kútov, ticha, toho že viac nebudem počuť svoje myšlienky, stratím sa do prázdna a nebudem viac mnou. Áno, mám strach, viac než čohokoľvek iného sa obávam prázdnoty. Ja sa nechcem celkom stratiť, no načo byť bezvýznamnou.
Marec odplavil všetky stopy po snehu. Nastalo obdobie čakania, čakania na nové prebudenie prírody, ľudí, mňa. Prihlásila som sa na kreslenie. Ani neviem prečo, zase som konala nečakane, bez rozmyslu alebo možno podvedome s hlbším významom. Kresliť som vedela už od detstva, v zlých chvíľach ním zase ventilovala pocity no teraz som od toho chcela niečo viac. A tak každé pondelky a stredy prechádzam cez polovicu mesta pre dúfam svoj hlbší zmysel. Aj keď len interpretujem predlohy iných ľudí, prináša mi to úľavu a voľnosť. Nik tu na mňa nepozerá ako na odpad, ale na seberovného mladého umelca. Až do chvíle, kedy mi v jedno poobedie náhodou nevypadli moje skice. Rozsypali sa po chodbe a mne nezostávalo nič iné než padnúť na kolená a horúčkovito ich vracať späť na miesto do čiernych dosák. Len nech ich nikto nevidí, prosím, potom sa môj sen o seberovnosti a spolupatričnosti celkom stratí. Pod závojom vlasov odrazu vidím pár topánok, siluetu ako sa nado mnou zohýba a podáva mi pár mojich výkresov. Opatrne pootočím hlavu no v jeho očiach nevidím typický výraz okoloidúcich, skôr porozumenie a obdiv. Možno nie som jediná, celkom bezvýznamná. Možno sa mi celkom nepodarilo stať sa neviditeľnou. Možno sa mi nehody začali obracať chrbtom a hľadajú si novú obeť.
Máj, kedy kvitnú čerešne a opäť snežia biele lupene stromov. Miloval ma, no ja som nemohla. Nemohla som milovať keď súčasne ju nenávidela. Bola ako moje prekliatie, bremeno, nehoda. Vravieval, aká som nezvyčajná, jedinečná, unikátna, že som ako sen, čo sa mu raz prisnil a bojí sa, že keď otvorí oči už tu nebudem. Chcela som s ním byť, dotýkať sa, vravieť ako ho mám rada, lenže slová a činy sa zastavili v mojich útrobách a nemohli pokračovať v ceste k nemu. Bol večer a cez otvorené okno vdychujem vôňu prichádzajúceho leta. Zarosené zrkadlo pretriem rukou, no zase je tam. Končeky prstov zaryjem do vlasov a sledujem každý jej pohyb. Teraz som ju nenávidela viac než kedykoľvek predtým. Ničí mi moju lásku, mrcha, zahráva sa s jeho citmi, spôsobuje mu len bolesť, ako je toho len schopná. Nie, on si zaslúži lepšiu než som ja. Zaslúži si niekoho, kto ho bude ľúbiť rovnako, kto mu viac neublíži. Toto všetko len kvôli nej. Zahľadím sa na chudé telo s vystupujúcimi rebrami. Odteraz ju týram hladom, nech pocíti aké je nemať to, po čom túži.
Septembrové dažde ma celkom vyčerpali. Už je to dlho odkedy som ho naposledy videla. Chýba mi, jeho objatia, mäkký pohľad a teplé bozky. Len s ním som bola šťastná. Lenže ja šťastnou byť nemôžem, kým mám ju. Vonku opäť leje, obrovské kvapky mi narážajú na parapetnú dosku a jesenný vietor sa nepekne pohráva so záclonou. Na podlahe sa začala tvoriť malá kaluž vody no nemám síl vstať a zatvoriť okno. Nemo sedím na posteli a premýšľam nad týmto všetkým. Akú to má ešte cenu? Zhlboka sa nadýchnem a som si celkom istá. Ešte nikdy som nemala v hlave tak jasno, pristúpim k oknu a hľadím noci priamo do tváre. Dážď mi zmýva z tváre posledné zbytky sĺz, áno dnes. Vyzlečiem sa do naha a sledujem ju v zrkadle. S výsmechom na mňa pozerá ani len netuší čo sa stane. Celý život mi ničila všetky sny, to ona za to môže, ona ma nenechala vychutnať si šťastie. Umri ! Už ťa viac nikdy nechcem vidieť ! Rukou narazím na tvrdý povrch skla a ten sa poddá nárazu. Na zem dopadnú úlomky rozbitého zrkadla. Nevnímam ostrú bolesť krvácajúcich dlaní, odhodlane vezmem najväčší z úlomkov. Je koniec. Bledé vychudnuté telo dopadlo na podlahu, cítila som ako umiera, no miesto pocitu uspokojenia prišlo pochopenie. Jediné čo som kedy mala, jediný človek čo ma nikdy neopustil, bol som mnou v každej chvíli bola Ona.
|
|
|
FOR U ALL-PLEASE READ THIS!
|
May 31, 2008, 02:32:pm
|
|
Upozornujem ze tento journal bude dlhy a komu na mne ani trochu nezalezi nech ho ani necita...Tieto riadky su urcene vsetkym...Tym na ktorych mi zalezi ale aj tym ktorym som lahostajna....Premyslala som nad tym co pre mna znamena najlepsi priatel..Najlepsi priatel pre mna nemusi byt clovek s ktorym som kazdy den, ani clovek co na mna mysli kazdy vecer...Moze to byt clovek ktoreho som nevidela dlhsi cas a on sam mozno ani nevie co pre mna znamena...Tym chcem povedat aj to ze moji naj nemusia byt dokonaly pre zvysok sveta. Predpokladam ze ste dostatocne inteligentny a viete kto nimi ste.Pre mna skutocne priatelstvo znamena ochota pomoct a byt pri mne ked vas potrebujem, ochota nacuvat...Ja sa snazim odplacat rovnako...Byt uprimna, snazit sa vam pomoct aj ked nie vzdy sa mi to dari..Ja najlepsieho priatela nasledujem(nie slepo),obdivujem(bezhranicne) a milujem(v pravom slova zmysle a nie zvratene...)Avsak tolko co najlepsi priatel pre mna moze znamenat aj priatel...Preto sa neurazajte a ani si ma nevyhadzujte s friendov ked zistite ze nie ste moj naj...Byt najlepsim priatelom je u mna vysada ktora je urcena pre tych co ma neopustili ked som ich potrebovala alebo mi velmi pomohli(aj ked len svojou existenciou).Uprimne, neviem ako velmi si cenite mna a moje priatelstvo s vami ale budte si isty ze pre mna ste vsetkym a tak to aj bude.Navzdy.
Tymto journalom sa chcem podakovat aj jedinej osobe ktoru som kedy skutocne milovala,ze je.
Aj ked sama viem ze cas sa nevrati mam spomienky a tie mi davaju nadej.Nadej ze sa na mna znovu usmejes a bude znovu vsetko ako bolo alebo aj lepsie...Milujem ta a aj naveky budem...
Mood: Strange but very strong
Music: Birds outside
|
|
looking for entries older than a year old?
Click Here to View Older Entries
|
